Klimatická kríza so sebou prináša množstvo otázok bez priamočiarych a uspokojujúcich odpovedí. Všetko, čo sa jej týka, má človek tendenciu hodnotiť predovšetkým v súvislosti s vlastným životom. Všetci sme si (v rámci populárnej psychologickej teórie o fázach trúchlenia) prešli alebo prechádzame štádiami popierania, hnevu, depresie a vyjednávania. Prekročili sme však už hranicu k stavu zmierenia? A je v ňom ešte vôbec pre nás ukrytá nádej?

Ukazuje sa, že najväčšou prekážkou záchrany planéty pre človeka, je človek sám. Jeho správanie, neochota vzdať sa svojich vlastných výdobytkov, pohodlia a ilúzií o sebe a o spoločnosti. Naším domovom je svet, planéta Zem – presnejšie to, ako ju vnímame a prežívame. Naším oeikos je v podstate ľudská ilúzia sveta a jeho usporiadania, preto je naša oeikológia (ekológia) predovšetkým náukou o nás. O tom, čo považujeme za prírodu, prirodzenosť, kde pre nás ležia hranice civilizácie a kde začína divočina. Skúmame, čo nás na nej desí, čo nás naopak upokojuje, pokiaľ sme si ešte istí našimi krokmi a kde už strácame pôdu pod nohami. Divočina je vždy to druhé, to iné. Divočina sa v ľudskom svete pojmov nachádza za múrmi našich domovov, za hranicami bezpečia, tam, kde to už (alebo ešte) nepoznáme. Divočina je to chaotické, nepoznané, neskrotné, neovládnuteľné, excesívne, nepochopiteľné, neopísateľné. To, čo je nebezpečné. No ak je to naozaj tak, prečo je potom ekosystém v nerovnováhe kvôli ľudskej činnosti pokusov o ovládanie prírody a nenávratného čerpania jej zdrojov? Prečo je naša kultúra, teplo, pohodlie, rýchlosť, oblečenie, jedlo, či pevný a bezpečný príbytok odrazu príčinou planetárneho chaosu? Akoby sa všetko obracalo proti nám. No čo ak je tá pravá hrozba – tá skutočná divočina – ukrytá v nás samých? V našom prístupe k zvieratám, rastlinám, vode a vzduchu, neschopnosti si uprieť prebytky, iracionálnom popieraní faktov a večnej kognitívnej disonancii (veď prečo nechránime prírodu, od ktorej bytostne závisíme?).

Divočina 

Výstavno-diskusný program festivalu NASUTI 2022 mal tému DIVOČINA. Hľadali sme jej hranice, definície, možnosti jej zachovania (tej prírodnej), ale aj ovládnutia (tej ľudskej) . Pretože tá skutočná DIVOČINA nie je za hranicami nášho pohodlia, nachádza sa priamo v jeho jadre. DIVOČINA, ktorú spoločne pozorujeme, na nás nečíha hlboko v horách alebo na mori, nachádza sa v človeku, v jeho vzťahoch, obrátených hodnotách, zmätených pojmoch, zamenených príčinách a následkoch, informačných šumoch, prepísaných históriách a neochoty pozerať do budúcnosti. Pokúšame sa umením tieto javy reflektovať a v spoločných diskusiách načrtnúť cestu, ktorou život na planéte cez divočinu civilizácie navigovať do bezpečnejších vôd.

Venovali sme sa téme antropocentrizmu, jeho pôvodu a otázke pevnosti argumentov jeho obhajoby, kmeňovým identitám a z nich vyplývajúcim spoločenským otrasom, informačnému pretlaku a s ním súvisiacim zmätkom a úspešným dezinformačným kampaniam, dejinám človeka a jeho rozumu, ale aj divokej zábavy ako nástroja uvoľnenia potlačovaných emócií a myšlienok, podvedome skrytej ale aj vedome skrývanej prirodzenosti človeka. Chceli sme hľadať body, v ktorých sme ako ľudstvo ešte stále schopní konsenzu, identifikovať a klasifikovať omyly, v ktorých žijeme, pokúsime sa rúcať (alebo aspoň narúšať) bariéry, ktoré nás od seba oddeľujú a znemožňujú vzájomné porozumenie. Pretože len sebareflexia a konsenzuálna snaha o zlepšenie stavu nás môže previesť hrozbou, akej ešte ľudstvo nečelilo.